Kardiológia je odbor, ktorý má k dispozícii veľké spektrum vyšetrovacích metód, schopných hodnotiť rôzne aspekty srdcovej činnosti. Informujú nás o srdcových elektrických potenciáloch, o mechanickej funkcii srdcového svalu, o charaktere prietoku krvi jednotlivými srdcovými oddielmi, o štruktúre, perfúzii a metabolizme myokardu. Bežne sa vyšetrovacie metódy v kardiológii delia na neinvazívne - nekrvavé, nepriame a na invazívne - krvavé, priame.

1, NEINVAZÍVNE VYŚETROVACIE METÓDY

1,1 MERANIE KRVNÉHO TLAKU Krvný tlak (tepenný, systémový) možno merať priamo, pomocou cievky zavedenej do tepny a napojenej na manometer. Všeobecne sa však používa metóda nepriama, pomocou tonometra. Prázdna manžeta sa prikladá okolo ramena pevne, ale bez zaškrtenia končatiny tak, aby jej dolný okraj bol 2,5 cm nad kubitálnou jamkou. Meraná končatina je odhalená, u ležiaceho vyšetrovaného je v abdukcii a ľahkej flexii, relaxovaná. U sediaceho by mala byť podopretá v úrovni srdca. Manžeta tonometra sa rýchlo nafúkne asi 30 mmHg nad predpokladaný systolický tlak a pomaly sa vypúšťa. Systolický tlak sa odpočíta v okamihu prvých zreteľných zvukov a diastolický v okamihu ich vymiznutia. Tlakové hodnoty – viď príslušná literatúra.

1,2 ELEKTROKARDIOGRAFIA Elektrokardiografia zachytáva a graficky zaznamenáva elektrické potenciály, vznikajúce v srdcovom svale, elektródami umiestnenými na povrchu tela. Používajú sa: a, štandardné končatinové zvody (I, II, III) – sú bipolárne, tzn., že snímajú rozdiel srdcových potenciálov medzi dvoma rôznymi miestami ľudského tela vo frontálnej rovine. B, unipolárne končatinové zvody – registrujú priamo elektrický potenciál tej končatiny, na ktorej je umiestnená tzv. exploratívna elektróda. Druhý pól je indiferentný, nulová elektróda, vznikajúca spojením dvoch zostávajúcich končatín cez odpor. Označujeme ich aVR, aVL, aVF. C, unipolárne hrudné zvody – registrujú srdcové potenciály z povrchu hrudníka v horizontálnej rovine. Pre bežnom elektrokardiografickom vyšetrení postačí šesť hrudných zvodov (V1-V6). Vyšetrovaný pohodlne leží, je relaxovaný a uzemnený priložením čiernej elektródy na pravú dolnú končatinu. Na ľavú hornú končatinu kladieme žltú elektródu, na pravú červenú elektródu, na ľavú dolnú končatinu zelenú. V1(červená) umiestnime do 4. medzirebria parasternálne vpravo, V2 (žltá) do 4. medzirebrí parasternálne vľavo, V3 (zelená) medzi V2 a V4, V4 (čierna) do 5. medzirebria v ľavej medioklavikulárnej čiare, V5 (hnedá) do 5. medzirebria v ľavej prednej axilárnej čiare a V6 (fialová) do 5. medzirebria v strednej axilárnej čiare. Niekedy sa používajú ešte zvody V7-V9. Popis fyziologického a patologického EKG – viď príslušná literatúra.

1,3 AMBULANTNÉ MONITOROVANIE EKG A KRVNÉHO TLAKU Informácie o počte a závažnosti ischemických epizód a o prípadnom výskyte porúch srdcového rytmu získame jedno- či viacdenným ambulantným monitorovaním EKG (podľa Holtera). Bežne používané prístroje zaznamenávajú trvale krivku EKG, ktorá je analyzovaná neskôr, alebo už v priebehu monitorovania prístroj záznam hodnotí a do pamäti ukladá len patologické nálezy. Holterovská elektrokardiografia sa používa v týchto situáciách: A, nejasné synkopálne stavy, B, nejasné palpitácie a poruchy rytmu, C, u nejasných prekordiálnych bolestí, D, pri kontrole účinnosti antiarytmických liekov, E, hodnotenie činnosti implantovaných kardiostimulátorov. Ambulantné monitorovanie krvného tlaku - krvný tlak meriame auskultačne mikrofónom či oscilometricky v pravidelných intervaloch po 10 – 30 min v priebehu noci.

1,4 ZÁŤAŽOVÁ ELEKTROKARDIOGRAFIA (ERGOMETRIA) Pokojové EKG je pre chronickú ischemickú chorobu srdca pomerne málo citlivé. Mnoho pacientov s chronickou ICHS má pokojové EKG normálne. Robíme preto elektrokardiografické vyšetrenie pre záťaži. V priebehu fyzickej práce sa nároky myokardu na kyslík zvýšia, a to zrýchlením srdcovej akcie, zosilením kontrakcie myokardu a zvýšením krvného tlaku. Týmto spôsobom vyvoláme pri obmedzení koronárneho prietoku nepomer medzi ponukou a spotrebou kyslíka a na EKG sa objavia známky ischémie. Zaťaženie vyšetrovaného fyzickou prácou sa uskutočňuje troma spôsobmi. V Európe je najrozšírenejšia tzv. bicyklová ergometria – šliapanie na bicykli. V USA je rozšírená ergometria na bežiacom páse, pri ktorej pacient kráča rôznym tempom po rôzne sklonenom bežiacom páse. Niekde sa používa tzv. Mastersov schodkový „two-step“ test (prechádzanie cez dva schody, vysoké 23,5 cm). Monitorujeme štandardný 12-zvodový záznam EKG modifikovaný umiestnením končatinových elektród na trup. Na konci každej minúty meriame krvný tlak. Vyšetrenie ukončíme pri limitujúcich príznakoch (stenokardie, dýchavica, klaudikácie, vyčerpanie), závažnejšej poruche srdcového rytmu, poklesu krvného tlaku alebo naopak pri jeho vzostupe na 260/130 mmHg a viac. Dôvodom na ukončenie testu sú i EKG prejavy závažnejšej koronárnej nedostatočnosti. Ergometrické vyšetrenie používame pri dvoch hlavných indikáciách: - u pacientov s bolesťami na hrudi nejasného pôvodu, - u pacientov s preukázanou ICHS či po prekonanom infarkte myokardu na určenie funkčnej kapacity.

1,5 DIPYRIDAMOLOVÝ TEST Tam, kde z nejakého dôvodu nemožno previesť ergometriu, môžeme k potvrdeniu ischemického pôvodu prekordiálnej bolesti použiť dipyridamolový test. Veľká dávka dipyridamolu vyvolá masívnu vazodilatáciu nepostihnutých koronárnych tepien, zatiaľ čo aterosklerotické úseky nie sú schopné výraznejšie rozšíriť svoj priesvit. To má za následok zvýšenie prietoku krvi normálnymi tepnami a zníženie prietoku tepnami sklerotickými, tzv. steel fenomén. Test pokladáme za pozitívny, ak sa v priebehu injekcie dipyridamolu alebo bezprostredne po jej aplikácii objaví anginózna bolesť, ktorá vymizne v priebehu 1 – 3 min po podaní antidota – syntophyllinu alebo ak zachytíme na súbežnom zázname EKG horizontálnu depresiu úseku ST.

1,6 BETABLOKÁTOROVÝ TEST U funkčných srdcových porúch sa môžeme stretnúť s typickými EKG zmenami repolarizačnej fázy (zmeny úseku ST a vlny T). Od ischemických zmien ich spoľahlivo a jednoducho odlíšime betablokátorovým testom. Urobíme pokojový EKG záznam, potom podáme jednu dávku betablokátora per os (bežne 40 mg Trimepranolu) a za 60 min EKG vyšetrenie zopakujeme. Funkčné poruchy sa po betablokátore zmenšia alebo ustúpia, organické sa nemenia. Kontraindikáciou testu je srdcová nedostatočnosť, CHOCHP a bradyarytmie.

1,7 RENTGENOLÓGIA A RÁDIOLÓGIA Hlavné RTG a rádiologické vyšetrenia dôležité pre diagnózu a liečbu srdcových chorôb sú: - - natívny snímok hrudníka, - skiaskopia, - scintigrafické vyšetrenie, - pozitrónová emisná tomografia, - angiografia. - tomografia srdca

NATÍVNY SNÍMOK HRUDNÍKA – zvyčajne sa robí zadopredná a bočná projekcia. Posudzujeme : a/ veľkosť srdca, b/ tvar srdca, c/ pľúca – najmä cievne kresby (bližší popis snímok – viď príslušná literatúra). Snímkovacia technika je rovnaká ako pri vyšetrení pľúc – prehľadný snímok slúži pre hodnotenie obidvoch orgánov. V praxi sa už málo používajú diaľkové snímky srdca(zo vzdialenosti najmenej 2 m) – ich prednosťou je menšie projekčné skreslenie veľkosti srdca. Dôležité je dodržiavanie štandardnej vzdialenosti pri snímkovaní na jednom pracovisku, aby sme mohli presne hodnotiť vývoj veľkosti srdca porovnávaním snímok z rôznych období. Šikmé snímky (pravá predná - I. a ľavá predná - II. šikmá projekcia) sa robia obdobnou technikou u stojaceho pacienta. Tieto projekcie sa používajú najmä k hodnoteniu tvaru srdca, skreslenie celkovej veľkosti nie je závažnejšou nevýhodou. Bočný snímok sa robí obvykle v ľavej bočnej projekcii.

SKIASKOPIA - skiaskopia srdca má síce obmedzený diagnostický význam a je spojená s pomerne vysokou dávkou žiarenia, ale často je prínosná pri prvom hodnotení pacientov so zložitými chlopňovými alebo vrodenými srdcovými vadami. Je veľmi užitočná k detekcii kalcifikácií, neobvyklých pulzácií, dysfunkcie chlopňovej náhrady, dôsledkov dýchacích pohybov a dislokácie pažeráka a k zaznamenaniu polohy a pohybu epikardiálneho tuku vo vzťahu k hraniciam srdca pri podozrení na perikardiálny výpotok.

SCINTIGRAFIA – scintigrafické vyšetrovacie metódy sú pacientmi dobre tolerované, relatívne ľahko sa robia a vyžadujú len stredne nákladné vybavenie. Delíme ich do dvoch skupín: I, metódy, ktoré zobrazujú myokard alebo srdcový infarkt (perfúzne vyšetrenie), II, metódy, ktoré umožňujú hodnotenie funkcie komory a hybnosť stien (ventrikulografia). Sú široko používané k vyšetreniu pacientov s ICHS, chlopňovými alebo vrodenými vadami, kardiomyopatiami a inými srdcovými ochoreniami.

I. Perfúzna scintigrafia myokardu – ide o statickú metódu, ktorá umožňuje zobraziť dobre perfundované a vitálne tkanivo myokardu pomocou rádiofarmák vychytávaných jeho bunkami. Poskytuje niektoré informácie, ktoré sa nedajú získať inými neinvazívnymi metódami. Má význam najmä v diagnostike ischémie srdcového svalu počas fyzickej záťaže. Najviac sa používa rádiofarmakum 201-Tl-chlorid, ktoré má vhodné biologické vlastnosti a pomerne dobrú detekovateľnosť. Metabolicky aktívne bunky srdcového svalu rýchlo extrahujú tálium z obehu , dôležitú úlohu má stav bunkovej membrány. Keď sú bunky celistvé a dostatočne metabolicky aktívne, závisí distribúcia tália od krvného zásobenie jednotlivých oblastí srdcového svalu. U chorých s ICHS sa na perfúznych scintigramoch zjavujú defekty (tzv. studené škvrny) v závislosti od miesta a stupňa zúženia lúmenu vo vencovitých tepnách. Dočasné defekty sú viditeľné len na scintigramoch zhotovených krátko po podaní tália, na redistribučných scintigramoch sa vypĺňajú alebo sa úplne stratia. Sú podmienené ischémiou. Trvalý defekt sa všeobecne pokladá za prejav fibrózy, jazvy, ale môže reprezentovať aj ťažkú ischémiu(perzistujúci defekt). Scintigrafia myokardiálnej nekrózy – zobrazenie infarktu závisí na akumulácii rádioaktívne značených látok v oblastiach poškodeného myokardu. Následkom porušenia membrány a mikrokalcifikácií sa v týchto miestach akumulujú látky používané pre kostnú scintigrafiu, napr. technecium pyrofostát. Vyšetrenie obvykle začne byť pozitívne za 12-24 hodín po akútnom IM a zostáva pozitívne asi týždeň. V poslednej dobe sa skúšajú protilátky proti srdcovému myozínu značené indiom 111. Ide o špecifickejší indikátor akútneho IM. Nevychytáva sa v sterne a rebrách, ktoré by zatienili oblasť srdca. Antimyozín má tiež význam pri hodnotení transplantovaného srdca, kde odhaľuje nepravidelne rozmiestnené oblasti nekrózy spojené s rejekciou.

IIa. Primocirkulačná rádionuklidová ventrikulografia používa technécium 99m viazané na sérový albumín alebo chelát EDTA, ktoré sa podá do pravej kubitálnej vény (lepšie do pravej subklávie alebo jugulárnej vény - bližšie k srdcu). Scintilačná kamera umiestnená v prekordiu sníma impulzy, ktoré spracuje napojený počítač. Výstupom je časový histogram, z ktorého možno určiť systolické a diastolické objemy oboch komôr a ejekčnú frakciu. Táto metóda je vhodná tiež pre detekciu skratových chýb.

IIb. Rovnovážna rádionuklidová ventrikulografia je neinvazívna, dynamická štúdia objemových zmien v srdcových dutinách, ktoré vynikajú počas srdcového cyklu. Záznam objemových zmien v jednotlivých fázach srdcového cyklu sa vykonáva pomocou synchronizácie s EKG krivkou, pričom sa zaznamená niekoľko 100 cyklov. Výsledný súbor obrazov predstavuje priemerný, reprezentačný srdcový cyklus. Pre hodnotenie porúch kinetiky menej prístupných segmentov ľavej komory, ktoré sa pomocou štandardnej rádionuklidovej ventrikulografie nezobrazia, má význam tomografické zobrazenie srdcových dutín – SPECT ventrikulografia (Single photon emission computed tomography).

POZITRÓNOVÁ EMISNÁ TOMOGRAFIA (PET) – je metóda, pomocou ktorej sa graficky registruje kinetika biologicky významných látok (cukry, AMK, mastné kyseliny, O2, CO2...) v tkanivách in vivo. Metóda PET využíva na detekciu pozitrónových žiaričov neinvazívne štúdium metabolizmu látok v živých tkanivách.

ANGIOGRAFIA – viď ďalej – invazívne metódy.

1,8 MAGNETICKÁ REZONANCIA MR umožňuje neinvazívne vyšetrenie srdcovej štruktúry a funkcie. Zobrazenie je planárne a synchronizované s EKG, ale možno ho uskutočniť v akomkoľvek uhle. Snímky v rovnakej rovine v rôznych fázach srdcového cyklu možno zobraziť ako pohyblivé obrazy na uzavretej slučke, čo umožňuje zobrazenie motility steny a jej analýzu. Zobrazenie jednotlivých srdcových rovín v každej fáze srdcového rytmu umožňuje meranie srdcovej hmotnosti a zmien objemu srdcových oddielov.

1,9 ECHOKARDIOGRAFIA Ide o skupinu metód využívajúcich k vyšetreniu srdca ultrazvuk a zaznamenávajúcich získané informácie v podobe echa, teda odrazených ultrazvukových vĺn. Moderné prístroje v sebe integrujú všetky základné ultrazvukové spôsoby vyšetrenia a poskytujú tak možnosť získať komplex informácií o srdcovej anatómii, štruktúre srdcových tkanív, funkcii a hemodynamike. Základné metódy:

A, Jednorozmerná echokardiografia (M- alebo TM-spôsob) - ultrazvukový menič priložený na povrch hrudníka, obvykle v tzv. ultrazvukových oknách v 3. a 4. medzirebrí vľavo parasternálne, vysiela ultrazvukový lúč pretínajúci jednotlivé srdcové štruktúry, od ktorých sa ultrazvuková energia čiastočne odráža. Táto je zachytávaná, zosilená a registrovaná. Nepohyblivé štruktúry (hrudná stena) sa zobrazujú ako horizontálne línie. Pohyb srdcových stien a chlopní je zaznamenaný rôznymi krivkami, krvou vyplnené dutiny zostávajú echo-prázdne. Tento záznam je v skutočnosti dvojrozmerný, druhým rozmerom je čas, v ktorom sa pohyb srdcových štruktúr rozpisuje. Týmto spôsobom sa uskutočňuje mnoho meraní, napr. rozmery srdcových komôr, hrúbka steny ľavej komory a medzikomorovej prepážky, priemer koreňa aorty a veľkosť ľavej predsiene, rýchlosť preejekčnej periódy a iné.

B, Dvojrozmerná echokardiografia (2D-ECHO) – pri tomto spôsobe sa ultrazvukový lúč vychyľuje automaticky v rozsahu zvyčajne 90 stupňov jednej roviny. Výsledný obraz zodpovedá anatomickému rezu srdcom v príslušnej rovine. Používajú sa tri štandardné roviny (ale možno použiť aj iné), ktoré sú identifikované vzhľadom na srdce. Sú to parasternálna projekcia v dlhej osi (PLAX), parasternálna projekcia v krátkej osi (PSAX) a apikálna štvordutinová projekcia (A4C).

C, Dopplerovská echokardiografia – podáva informácie o prúdení krvi v KVS. Využíva Dopplerov efekt, ktorého princípom je, že ak sa odráža ultrazvukové vlnenie od pohybujúceho sa predmetu, je frekvencia odrazeného vlnenia odlišná od pôvodnej hodnoty. Ak sa predmet pohybuje smerom od zdroja ultrazvuku, je frekvencia odrazeného vlnenia nižšia než vysielaného a opačne. Rozdiel medzi vysielanou a odrazenou frekvenciou predstavuje tzv. Dopplerov posun. Z toho možno vypočítať rýchlosť pohybu odrážajúceho predmetu. Odrážajúcimi predmetmi sú krvné elementy, najmä erytrocyty. Získaná dopplerovská krivka je zaznamenaná pomocou zapisovača na papier alebo sa nahráva na videokazetu. Výstupný audiosignál je veľmi užitočný pre rýchle posúdenie smeru a charakteru krvného prúdu.

D, Farebné dopplerovské mapovanie krvného prúdu – metóda, ktorá poskytuje v reálnom čase priestorovo orientované informácie o krvnom prúde. Poskytuje ultrazvukový obraz príslušného rezu srdcom so zdanlivo vizualizovanou prúdiacou krvou. Smer krvného prúdu sa kóduje farebne, smerom k meniču červenou farbou, od meniča modrou farbou. Relatívna rýchlosť krvného prúdu sa kóduje odtieňmi príslušnej farby - čím rýchlejšie prúdenie, tým svetlejší odtieň. Turbulentné prúdenie je kódované prímesou zelenej a žltej farby. Farebný Doppler nesmierne zrýchlil vyhľadávanie drobných abnormalít krvného prúdenia, zlepšil ich priestorové definovanie a zvýšilo senzitivitu i špecificitu ich dokazovania.

E, Transezofageálna echokardiografia (TEE) – ultrazvukový menič je umiestnený na konci flexibilného endoskopu, ktorý sa po lokálnom znecitlivení zavádza do ezofágu a do fundu žalúdka. Metóda je nesmierne užitočná pri hodnotení funkcie chlopňových protéz, pátraní po vegetáciách, rozpoznaní desekcie aorty atď. Používa sa aj na operačných sálach pri výkonoch na otvorenom srdci.

F, Záťažová echokardiografia – najčastejším prejavom ischémie myokardu je porucha hybnosti, dobre preukázateľná echokardiograficky ako hypokinéza, akinéza alebo dyskinéza príslušného segmentu ľavej komory. Objavuje sa skôr ako anginózna bolesť alebo EKG zmeny. Ischémiu vyvolávajú rôzne druhy záťaže – dynamická záťaž na bicyklovom ergometri alebo na bežiacom páse, izometrická záťaž , elektrická predsieňová stimulácia alebo farmakologická záťaž. Lokalizácia pozáťažovej segmentovej poruchy kinetiky ľavej komory umožňuje určiť s vysokou presnosťou i stenózu v koronárnej artérii.

G, Kontrastná echokardiografia – na rozhraní dvoch prostredí, ktoré majú značne rozlíšiteľné akustické vlastnosti, sa veľká časť ultrazvukovej energie odráža. Takého rozhranie predstavujú napr. bublinky vzduchu v tekutine. Ako ultrazvukové kontrastné látky sa používanú suspenzie vzduchových mikrobubliniek v niekoľko ml krvi, fyziologického roztoku a iné. Pri podaní tejto suspenzie do periférnej vény sa ultrazvukový kontrast objaví v pravom oddiely srdca, pri prechode pľúcami sa vzduch vstrebe a za normálnych anatomických pomerov preto nemožno UV-kontrast v ľavom srdci nájsť. Nachádzame ho však pri pravo-ľavých skratoch.

H, Kontrastné vyšetrenie myokardiálnej perfúzie – môže byť tiež využité na štúdium perfúzie myokardu.

I, Intravaskulárny ultrazvuk – miniaturizácia umožnila umiestniť menič na špeciálny katéter, umožňujúci po zavedení do cievy jej zobrazenie. Vzniká intravaskulárny echokardiogram – priečny rez cievou a jej stenou, ktorá má typicky tri ultrazvukové vrstvy zodpovedajúce intime, medii a adventícii. Táto metóda umožňuje zobrazenie ATS plátov.

1,10 FONOKARDIOGRAFIA Fonokardiografia graficky znázorňuje zvuky srdca. Nemôže nahradiť auskultáciu a nemôžeme od nej očakávať, že odkryje zvuky, ktoré sme pri dôkladnom počúvaní nepočuli. Znázorní len ich intenzitu a frekvenciu a predovšetkým zachytí časové súvislosti zvukových javov s mechanickými prejavmi srdcového sťahu. Preto sú vo fonokardiografii dôležité referenčné krivky (tj. Súčasný záznam EKG, krivky karotickej či pulzovej vlny...).

1,11 URĆOVANIE SRDCOVÝCH ENZÝMOV Pri nekróze srdcového svalu sa z buniek myokardu uvoľňuje množstvo enzýmov, ktoré sa vyplavujú do periférnej cirkulácie. Z počiatočného vzostupu a následného znižovania ich koncentrácie v periférnej krvi usudzujeme na vývoj a rozsah akútneho srdcového infarktu. Klinicky dôležité a pri akútnom IM sledované enzýmy sú kreatinfosfát (CK), aspartátaminotransferáza (AST) a laktátdehydrogenáza (LD). Bližšie viď klinická biochémia.

2, INVAZÍVNE VYŚETROVACIE METÓDY 2,1 KATETRIZÁCIA SRDCA Pri pravostrannej katetrizácii sa zavádzajú cievky do PP, PK a pľúcnice. Merajú sa tlaky a minútový objem. Používa sa Swanov-Ganzov katéter. Ľavostranná katetrizácia sa robí buď retrográdne cez a. femoralis alebo a. radialis, brachialis, axilaris, alebo transseptálne punkciou septa medzi PK a LK. Merajú sa gradienty na mitrálnom a aortálnom ústí, saturácia kyslíkom, minútový objem. Pri transseptálnej katetrizácii sa katéter zavádza cez a. femoralis, v. cava inferior, PP a punkciou septa do ĽP.

2,2 ANGIOKARDIOGRAFIA Ide o zobrazenie ciev alebo srdcových oddielov na RTG po vstreknutí kontrastnej látky s cieľom zistiť anatómiu, patologické zmeny alebo smer krvného prúdu. Cirkulácia kontrastnej látky sa zaznamenáva na film. Väčšinou sa snímkuje rýchlosť 3-6 snímkov /s. Dvojpriemetová (biplanárna) angiokardiografia umožňuje trojrozmerný pohľad na oddiely srdca a veľké cievy. Umožňuje sledovať pohyb srdca. Digitálna subtrakčná angiografia nemá pre koronografiu veľký význam. Používa sa na zobrazenie tepien, ktoré sa nepohybujú.

2,3 MERANIE ŹILOVÉHO TLAKU a, periférny žilový tlak b. centrálny žilový tlak (bližšie viď Kordáč, V. : Vnitřní lékařství – úvod do oboru a vyšetrovací metódy, str. 193)

2,4 ELEKTROKARDIOGRAFIA HISOVHO ZVAZKU - HISOGRAM Bližšie viď Kordáč, str. 195.

LITERATÚRA: Kordáč, V.: Vnitřní lékařství – úvod do oboru a vyšetrovací metody, Praha, Univerzita Karlova Klener, P. a kol.: Vnitřní lekařství, Praha. Univerzita Karlova, Galén, Karolinum, 2001 Farský, Š.- Lepej, J. – Bakos, K.: Nukleárna kardiológia, Martin. Osveta, 1989 Berkow, R. a kol.: MSD kompendium klinické medicíny, Praha. X-Egem, 1996 Spracovali: Zuzana Šenkárova, Andrea Vitališová, JLF UK Martin